Chladnokrvne

„Ty to nosíš?“ spýtal sa Perry, ukazujúc na vestu.
Dick hánkami zaklopal na predné sklo. „Klop, klop. Prepáčte, pane. Ideme z poľovačky a zablúdili sme. Prosím vás, nemohli by sme od vás telefonovať…?“
„Si, señor. Yo comprendo.“
„Maličkosť,“ povedal Dick. „Nič sa neboj, kamarát, veď mi im dáme do tela, a jako!“
„Ako,“ opravil ho Perry. Mal záľubu v slovníkoch, najmä v nezvyčajných výrazoch a už odvtedy, čo obývali spoločnú celu v kansaskej štátnej väznici, neustále sa snažil zdokonaliť Dickovu gramatiku a obohatiť jeho slovnú zásobu. Dick sa kvôli tomu vôbec nehneval, ba dokonca raz, aby svojmu učiteľovi urobil radosť, zložil zbierku básní; i keď boli verše náramne oplzlé, Perrymu sa napriek tomu videli dosť zábavné, a preto dal rukopis vo väzenskej dielni zviazať do kože a na ňom zo zlatých litier vytlačiť titul „Dirty Jokes“ – Svinské vtipy.
Dick mal oblečené belasé montérky a na chrbte obrovskými písmenami nápis „Bob Sands‘ Body Shop“. S Perrym sa viezli hlavnou ulicou Olathe k podniku Boba Sandsa, k autoopravovni s garážou, v ktorej bol Dick zamestnaný odvtedy, čo ho v polovici augusta prepustili. Bol šikovný automechanik a zarábal šesťdesiat dolárov týždenne. Pravda, za prácu, ktorú chcel dnes predpoludním vykonať, mu nepatrila pláca, no pán Sands mu v sobotu zvyčajne prenechával dielňu a tak sa nikdy nedozvie, že svojho zamestnanca platil za to, že si dal do poriadku vlastné auto. Spolu s Perrym sa pustili do práce. Vymenili olej, nastavili spojku, nabili batériu, nahradili jedno poškodené ložisko a na zadné kolesá namontovali nové pneumatiky – samé nevyhnutné opravy, pretože za nasledujúcich dvadsaťštyri hodín stará chevroletka musí prekonať samu seba.
„Lebo starý sa tu obšmietal,“ odpovedal Dick na Perryho otázku, prečo toľko meškal, keď mal prísť ku kaviarni Malý klenot. „Nechcel som, aby ma videl, že odnášam pušku z domu. Boha mu, hneď by bol vedel, že ho švindľujem.“
„Že ho klamem. No, ale čo si mu naostatok povedal?“
„Ako sme sa dohodli. Povedal som, že zostaneme preč cez noc, že navštívime tvoju sestru vo Fort Scotte. Skrz tie tvoje prachy, čo má pri sebe. Tých tisícpäťsto dolárov.“ Perry mal sestru, ba dokonca dve, ale tá, čo žila, nebývala vo Fort Scotte, v kansaskom meste stoštyridsať kilometrov od Olathe. V skutočnosti jej terajšiu adresu vôbec nepoznal.
„A bol napálený?
„Prečo by mal byť napálený?“
„Lebo ma nemôže ani cítiť,“ povedal Perry svojím nežným a zároveň aj trochu strojeným hlasom. Hovoril síce mäkko, ale každé slovo zreteľne oddelil a pozorne, temer kazateľsky ich vyrážal z úst ani krúžky cigaretového dymu. „A tvoja matka takisto. Videl som, ako sa čudne na mňa pozerali.“
Dick mykol plecami. „To s tebou nemá nič spoločného. Totiž s tvojou osobou. Len neradi vidia, keď sa stýkam s hocikým z basy.“ Dicka, dvakrát ženatého, dvakrát rozvedeného, dvadsaťosemročného otca troch chlapcov, prepustili podmienečne s tým, že bude bývať u rodičov. Rodina spolu s Dickovým mladším bratom žila na malej farme blízko Olathe. „S hocikým, kto má tento znak nášho bratstva,“ dodal a dotkol sa modrej bodky vytetovanej pod ľavým okom. Bol to odznak, optické heslo a podľa neho sa bývalí väzni mohli spoznať.
„Aha,“ povedal Perry. „Ani im to nezazlievam. Sú to dobrí ľudia. Najmä tvoja mama je zlatá osoba.“
Dick prikývol; aj on si to myslel.
Napoludnie zložili nástroje. Dick spustil motor a načúval. Bol spokojný, keď sa ozýval pravidelný hukot motora. Vykonali kus dobrej práce.

---

Úryvok z knihy Chladnokrvne
© Truman Garcia Capote