Ferdy Sojka si nemal požičiavať od Šmerdzaceho ani od Vodného Koňa. Mohol mať pokoj. Nakúpil všelijaké svetre, tričká, vetrovky, tenisky aj košele od jedných podvodníkov, čo potom ušli. Povedali mu, že dobrý kšeft, tristo percent, ešte aj viac, Ferdy sa ulakomil, no urobil chybu, neskôr na to prišiel. V kartónoch bol navrchu kvalitný tovar a pod ním všetko zlé. Na blšáku sa mu z neho podarilo predať iba veľmi málo. Predpovedal, že onedlho skončí ako žobrák a bude vzadu na stoloch predávať staré vysávače. Niektorí tam predávajú aj papagáje, mlynčeky na mäso, vzduchovky, všelijaké strojčeky, čo ani boh nevie, načo sú. Ukrajinci tam už aj ženy ponúkali, no prišla polícia a museli odísť domov s pečiatkou v pase, že sa už nikdy nevrátia.
Lakatoš, čo mal stánok vedľa Ferdyho, mal pekné veci z Maďarska, ale nedával lacno ako Vietnamci, čo len vzadu čupia, ani ich nevidno, toľko majú všelijakých vecí, rifle a tepláky, všelijaké mikiny aj okuliare. Lakatoš hovoril Ferdymu dobre, aby tie šmejdy nekupoval. Aj ja som mu hovorila, ale Ferdy nepočúval. Ani vlastného otca by nepočúval, taký bol barikáno! A ťažký frajer! Vždy čistá košeľa, čierna koženka aj dobré rifle. A jaké láčho parfumy?! Nie jak Šmerdzaci, čo má ženské voňavky! Je toto možné, že by sa chlap parfumoval jak žena? Radšej od neho stojím vždy na štyri kroky a tajne si zapchávam nos, tvárim sa, že zívam, aby som neodpadla. Ferdy má ešte Ford Sierra ročník 95, belavú metalízu, aj keď má smerovku prilepenú páskou. A ešte mu dajakí gádžovia urobili kľúčom ryhu po celej dĺžke.
Aj Šmerdzaci mu vtedy dobre hovoril, že to je rizikový kšeft. Vodný Kôň, čo má veľkú hlavu a krátke nohy, práve telefonoval. Od rána do noci telefonuje. Ešte aj spí s mobilom v ruke. Ani sa s vami nerozpráva. Má kedy? Keď telefonuje?
„Stotisíc?! To sú veľké lóve, Ferdy! Ale keď myslíš…“ povedal Šmerdzaci.
Pinďo stál vzadu pri aute s rukami vo vreckách a robil sa dôležitý. A pritom niekedy s Ferdym spolu začínali. V starej červenej škodovke chodili. Jarmoky, odpusty, hody aj výstavy. Kúpili pištoľ za desať korún, no predávali za deväťdesiat. Bábiky, čo sa im otvárali oči, za stopäťdesiat. Ale kúpené za tridsať! Dvakrát som s nimi bola, ale nechceli ma brávať, lebo večer pili a chodili za ženami. Mali vtedy veľa peňazí. No kúpili si stánok na blšáku a prešli na textil, že bude lepšie. Aj bolo. Ale iba rok. Potom sa všetko pokazilo. Všetci začali kupovať u Vietnamcov. Takže Pinďo už nevidel žiadnu perspektívu. On stále hovoril: „Má toto perspektívu?“ Chodil po blšáku s rukami vo vreckách a rozčuľoval sa, že taký stánok stačí pre jedného. A vtedy to využili chlapci, ponúkli mu kšeft a Pinďo prijal. Ferdy s nimi do kšeftu ísť nechcel, lebo Šmerdzaci a Vodný Kôň sú mafiáni. Aj do basy by sa mohol pre nich dostať. Keď mu navrhovali, aby s nimi šiel, poslal ich andre piča.
Potom mal už iba mesiac, aby vrátil peniaze, no letné jarmoky mu nevyšli. V Humennom zlé miesto, v Michalovciach dážď, v Bardejove behali colníci, takže otvoril až v nedeľu, ale fúkalo. Cez týždeň, kým som mu predávala na blšáku, Ferdy chodil po dedinách, nechával vyhlásiť na úrade z rádia, že predáva tepláky, ponožky, topánky a teplé vetrovky. Lenže to bola tržba tisíc korún, inokedy päťsto, niekedy nezarobil ani na benzín. Gádžo je skúpy. Chodí v jedných teplákoch aj ponožkách od narodenia až do smrti. Všetko sa mu zdá drahé, pamätá si ceny ešte za komunistov. A hoci Ferdy predával skoro za nákupnú cenu, aj tak mu nadávali, že je zlodej. Takže sa mu už ani nechcelo niečo predávať gádžom.
Raz v piatok sme na blšáku zavreli, lebo tržba tristo korún, a radšej sme išli na trh do Hanušoviec. Lenže bolo tam viac stánkov ako ľudí, všetko sociálky, podpory a všelijakí degeši, čo budú piť pri bufete, kým nespadnú, no okrem pálenky si nič nekúpia, hoci vyzerajú, akoby vyšli z jaskyne rovno k občerstveniu. Ferdy hneď videl, že najlepšie bude odísť.
Keď sme už neskôr sedeli v aute a vracali sme sa do Košíc, z dlhej chvíle som si listovala v kalendári, čo v ňom mal Ferdy dátumy trhov, či niečo náhodou nenájdem.
„Ktorého je dnes?“ spýtala som sa Ferdyho.
„Štvrtý september.“
„Krompachy, jarmok… piatok, sobota…“
„Krompachy sú o týždeň, jedenásť, dvanásť,“ opravil ma Ferdy.
„No máš tu, že štvrtého, piateho… tak neviem. Asi to zmenili.“
A Ferdy zrazu prudko skrútil volant, otočil sa na ceste, až mu zapišťali gumy. Autá, čo išli oproti, trúbili a blikali, ledva sa im vyhol.
„Hej, ta čo je?“ skríkla som vyľakane. No Ferdy sa zasmial a povedal mi, že keď sú Krompachy, tak tam musíme ísť. Takže i ja vlastne môžem za to, čo bolo ďalej.
Úryvok z knihy Kale topanky
© Martin Milan Šimečka
