Zlé jazyky tvrdia, že tento autor zomrel ešte pred napísaním tejto poviedky. Faktom je, že ona sama predsa len pokračovala ďalej, predstavy a túžby stále plynuli na papier.
Neodbytné prianie svätého Stanislava, ktoré dokázalo pomýliť aj smrť, spočívalo v potrebe aspoň zopár stáročí strážiť a obsluhovať bránu do raja.
Predstava zlostných neveriacich, prekabátených vlastným rozumovaním, posmešnými bonmotmi, zrazu zaskočených nekonečným blaženým jestvovaním z milosti božej, vyvolávala v ňom pocit povzneseného zadosťučinenia.
Ako sa asi budú tváriť, prekvapení nečakaným zázrakom, očistení strachom zo smrti a prinútení pokračovať v bytí napriek svojmu presvedčeniu?
Hoci aj ako zmoknutá sliepka posedávať v daždi na oblakoch, ako mokrý obrus povievať v priestore na hraniciach svetov, len môcť tak pozorovať reakcie a údiv svojich rozkošných blízkych a just im otvárať práve tú bránu, v ktorú neveria.
„Nech sa páči, nech sa páči, raj iba pre Vás, dámy a páni, váš raj vás očakáva,“ ukláňa sa spisovateľ Stanislav v bielom obleku a sníma svoj klobúk na znamenie úcty.
Cigaretku ponúknuť, očakávania aj túžby vyzvedieť, s prijemným úsmevom sa porúčať, vreckovkou mávať a potom osamieť, prvý láskavý dverník sveta, zatiaľ čo jesenné slnko preniká ovocným sadom, písací stôl a stolička v tráve, aj starecká postava rozvalená na ňom pôsobia čudne.
V rozvírených listoch vyčíňa vietor a aj táto skutočnosť túži poletovať s nimi, no čosi ťaživé jej bráni; spánok, sny, alebo nebodaj smrť rozprávača, možno len nočné mory uprostred snov, klopkajúcich jeden po druhom, stále hlbšie dolu po schodoch ako drevená noha piráta z iných, zabudnutých príbehov.
Úryvok z knihy Buddhove polia
© Vladimír Rastislav Gogár
