Deväť životov

Posledný, ateistami uznávaný boh Eros stená od vyčerpania pod váhou bremena, kladeného na jeho hravé, krásne, ale neveľmi silné ramená.

Nekonečná tuposť a ľahostajnosť zachvacuje svet, opustený tvorivou obrazotvornosťou, chuťou úžasu nad prekvapujúcou krásou stvorenou umením.

Ako však možno tvoriť umenie nové a preto uchvacujúce, ak vedomie ľudí prešľapuje v zabehaných modeloch?

Ako možno predvídať nastávajúci vývin, keď všetky radikálne úvahy o zmene tohto vedomia / brutálne zmrzačeného Descartom a jeho rozdelením sveta na duchovný a svetský / pôsobia tak obskurne?
Podobne obskurne však vo svojej dobe pôsobili aj Freudove teórie a na mnohých odborníkov pôsobia obskurne doteraz. Umelcom jeho čias ale nič nebránilo snívať a tvoriť, so zavretými očami vstupovať do jedného z neznámych rozmerov ľudského bytia.

Sviežosť a energia týchto postupov naštartovali mohutný impulz pretrvávajúci mnoho desaťročí, napriek mračnám malomeštiackych epigónov a zatuchnutým múzeám.
Úloha vytvoriť podobný mohutný impulz, zdá sa byť v súčasnosti nadľudskou a megalomanskou. Lenže, podobne ako je Boh človeku vždy bližšie ako jeho vlastná krčná tepna a láska žien je zväčša hneď na druhej strane kaviarenského stolíka, tak aj možnosti umeleckej obrody sveta neodbytne krúžia okolo nás a vyžadujú len jediné: Odvahu.

---

Úryvok z knihy Deväť životov
© Vladimír Rastislav Gogár