My sa však pozrime na túto historku reálne. Keďže som pri tom bol, viem o tom svoje.
II.
Svet naozaj ukazoval dvom kráľovským synkom, Alexandrovi a Leopoldovi, priateľskú tvar. Veselí kumpáni sa zoznámili na Cisárovom dvore. Ich výčiny umožňované do istej miery veľkou vzájomnou podobnosťou, dospeli k vrcholu. Leopold začal obcovať s dcérou samotného Cisára. Pomocou klamstva, ľsti a Alexandra, premohol kráľovič odporcov. Oženil sa a získal ku kráľovstvu ešte aj cisárstvo. Obaja rozmarní priatelia sa vzápätí rozišli spravovať svoje kráľovstvá.
A boli by spokojne panovali až do smrti, keby Alexander neochorel. Vraj na malomocenstvo. Cit priateľstva nemožno mladíkovi Leopoldovi naozaj uprieť. V dôvere v svoju šťastenu vyhľadal slávneho mudrca.
Starý a celoživotnou chudobou zatrpknutý muž posedával pred svojou chatrčou vytesanou do strmej stráne a sústredene pozoroval, ako postupne ubúda Svetla – tiene hradieb sa predlžujú. Táto činnosť bola takmer celou jeho pracovnou náplňou. Práve sa chystal celkom rozplynúť vo vonnom dyme z akýchsi bylín. No tentoraz ho čosi vyrušilo.
Dole na biednom námestíčku poskakovali mladé dievčatá a posmievali sa neohrabanému mladíkovi, čo očarene pobiehal za nimi:
„Hlupák, hlupák, budeš mudrák.“
Vykrikovali naňho, no mladík bol ako opitý. Význam detskej riekanky ho netrápil. Na predmestie padal podvečerný pokoj a Leopold cválajúci na svojom najlepšom koni sa usmievala vystavoval tvár vetru. Komický mladík ho priam pobádal k smiechu a keď uháňal okolo neho, iba tak zo žartu ho švihol bičom.
Všade navôkol panovala pohoda a on celý rozosmiaty zoskočil z koňa, hneď vedľa meditujúceho mudrca. Ten odložil svoje byliny a s nevôľou pozrel na mladíka. Hneď v ňom spoznal kráľa, lebo jeho portrét vídal občas na drobných medených minciach z milodarov.
Kráľov výraz sa hneď zmenil, lebo sa domnieval, že k rozprávaniu o chorom priateľovi prináleží smútok, no v duši mu ostal úsmev – neveril, že v jeho živote môže niečo dopadnúť zle. Zložitými, neveľmi súvislými vetami vyrozprával starcovi svoj príbeh a priateľsky ho poklepal po pleci. Starec sa urazene stiahol a prevravel vážnym a dôstojným hlasom:
„Pane môj, v tvojich očiach je slnko, no v mojich len smútok. Nie je teda isté, či si správne vyložíš moje slová. Nič si mi nikdy nedal, no ja ti dám radu. Tvoja situácia je hádankou od Boha a môj návod k jej riešeniu je takýto: zabiješ svojich piatich synov a ich krvou potrieš choré telo tvojho priateľa Alexandra. To ti určite pomôže.“
Natešený a dôverčivý kráľ Leopold odcválal do paláca.
Vyčkal na noc a v spánku podrezal svojich synov. Ich krvou potrel Alexandrovo telo. Veselý kumpán Alexander zomrel ešte tej noci. Lekári privolaní zo všetkých kútov krajiny iba nechápavo pozerali na odťaté hlavy a trupy piatich kráľových synov. Zdesene oznamovali kráľovi, že tu už niet čo liečiť.
O niekoľko dní ráno, po noci strávenej v zúfalstve, odcválal kráľ Leopold znova k mudrcovi.
Ostré ranné slnko bodalo do očí. Horko-ťažko sa vyhýbal kupeckým vozom smerujúcim za obchodom. Keď uvidel mladíka, neprestajne vysmievaného dievčatami, horko zaplakal, ale pred mudrca predstúpil už bez slz a s tvrdým pohľadom.
„Pane môj,“ povedal mudrc. „V mojich očiach je smútok a v tvojich tiež. I ty si už rozriešil hádanku. Môžem ti teda povedať pravdu, lebo tvoje uši už počujú. Si ako všetci ľudia: kladieš svoje šťastie pred šťastie iných a preto si nezaslúžiš nič. Chráň si toto poznanie, lebo ja ti ho už viac nezopakujem. Môj život skončil.“
III.
Po tomto trápení už Leopold nikdy neveril šťastene a konal podľa svojho rozumu. Zatrpknutého mudrca dal okamžite popraviť. Hneď po vykonaní rozsudku nakúpil nájomných pisárikov a prikázal im prepísať svoj príbeh tak, ako sa zachoval v Ponciane. A tak vznikla poviedka, v ktorej sa osudy zhýralých mladíkov Leopolda a Alexandra menia na oslavu hrdinstva, priateľstva a šťastia.
Chudobný mladík posmievaný dievčatami utiekol v zrelom veku do iného mesta, kde ako škaredý, a preto nedobrovoľne odpútaný od ľúbostných vášní a odsúdený na slobodu, dospel k múdrosti, takže mohol ku koncu svojho života radiť kráľom.
Úryvok z knihy Krajina démonov
© Vladimír Rastislav Gogár
