Drak sa vracia

Zobraziť celý úryvok

Našla by preň jedno z tých mien, ktoré mu dávala za dlhých nocí, keď tu nebol a ona nevedela o ňom viac, akože raz bol pri nej a stretol ju navrch Pekle, kde vyvstal pred ňou, akoby vyrástol zo zeme, keď niesla batoh ľanu z toho veľkého štôchu na Kráľovej. Založil si vtedy ruky vbok, usmieval sa a znezrady, keď k nemu zdvihla splašený zrak, chytil ju za plecia, pritiahol k sebe a bozkal rovno doprostred úst. Bozkal ju raz, dva razy, bohvie koľkokrát, stále pritom ukazujúc veselé, vlhké zuby, nič nevysvetľujúc a nanič sa nespytujúc. Nie div, že zrazu stal sa jej batoh na chrbte náramne ťažký, stiahol ju k zemi a ona si sadla so smiešne rozloženými nohami a s vyhrnutou sukňou. A on nad ňou stál a smial sa celkom nahlas, akoby nemal lepšiu robotu. Stál nad ňou ako ten, čo si môže rozkázať a môže robiť, čo sa mu zapáči, pretože ona je celkom slabá a bezmocná. Taká bezmocná, že necítila ani hanbu ani nijaké pokorenie nad tým, že ju bozkával do tých čias, kým sa pod ňou nepodlomili kolená a kým sa pred ním nerozložila so smiešne vykasanou sukňou.

Je pravda, potom sa usiloval všetko napraviť. Ale jej san ezdalo, že by bolo treba niečo naprávať. Prijala jeho úslužnosť, s ktorou jej pomohol vstať a naprával batoh na jej chrbte, ako príjemnú samozrejmosť a vážna účasť v jeho tvári, keď sa jej naposledy podíval do očí, povedala za neho i za ňu všetko, čo bolo potrebné povedať.

Až po chvíli, keď išla sama dolu Peklom (on zostal stáť na samom vrchu s rukami vbok a s pohľadom upretým vysoko ponad ňu na obrys hôr na obzore), až potom, keď sa jej všetko rozležalo v hlave, stiahla si šatku hlbšie do čela. Nie od hanby, ale z obavy, aby ju nevyzradili oči, kde dosiaľ planul hlboko založený plameň, ktorý sa do nich preniesol z jeho tmavých zorníc. Nik sa nesmie dozvedieť, že podľahla tomuto upriamenému a všetko stravujúcemu čiernemu plameňu.

Zobraziť celý úryvok