Čarodejníkov učeň

Čo si tak, synček môj, zakrývaš tvár? –
Či, otec, nevidíš kráľa tmy var´?
Kráľ tmy má korunu a závoj, hľa! –
Môj synček, utíš sa, veď je to hmla.

„Poď, dieťa krásne, poď so mnou!
Zabavíme sa peknou hrou;
i kvietkov môžeš si natrhať;
a čo má zlatých šiat moja mať!“

Či otecko, otecko, nečuješ snáď,
čo mi kráľ šepká a sľubuje dať? –
Utíš sa, utíš sa, synček môj;
to vietor pôsobí nepokoj. –

„Poď so mnou, poď chlapček milučký,
chcú ťa znať i moje dcérušky;
Za nocí roztančia lúky i háj,
i ty sa nimi tam uhojdať daj.“

Či, otecko, otecko nevidíš, ach,
tie dcéry kráľove na lučinách? –
Môj synček, synáčik, to je klam;
to vŕby sa kolíšu sem a tam. –

„Ja ľúbim ťa a chceš, či nechceš, i tak,
môj milučký, vezmem ťa, vezmem si ťa.“
Ach, otecko, chytil ma, otecko môj,
kráľ tmy ma schytil tak, že bolí, joj! –

Tu otca chváce des, štve koňa v trysk
a dieťa privinie mocnejší stisk,
len sťažka docvála na svoj dvor;
lež synček v náručí mŕtvy bol.

---

Úryvok z knihy Čarodejníkov učeň

© Johann Wolfgang Goethe (preklad: Ján Kostra)