Bez Boha na svete

Ani starí ľudia nepamätali takej zimy, aká panovala v decembri r. 18.., keď v adventný večer našli rážovanskí furmani pri cintoríne zamrznutú ženu a doviezli ju do rychtárovho domu.

U rychtárky práve sedely niektoré susedky. I dali sa ženy hneď do práce. Jedna rozväzovala zamrzlej plachtu, druhá držala jej hlavu, tretia svietila.

Razom všetky skríkli: „Dieťa, dieťa!“

Zdreveneným ramenom totiž túlila nešťastná žena k mŕtvej hrudi utešené živé chlapčiatko.

Zaplakaly ženy, zaplakalo zobudené dieťa; zvlhli aj furmanom oči.

Chúďatko!

Na tretí deň pochovali neznámu na obecné útraty. A mala vám tá na pohrabe ľudu, čo aká boháčka!

A teraz čo s chlapčekom? Odkiaľ žena bola, nedozvedeli sa ani notár, ani richtár.

„Zostane dieťa na ostudu chudobnej obci,“ stonali daktorí skúpejší. Ale nezostalo; nechala si ho rychtárka sama. A hoc aj nechovala ho ako vlastné, postarala sa predsa, aby nezahynulo.

Motával sa Martinko — to meno mu daly ženy, keď nevedely ako mu kdesi nakrstili, — motával po dome u richtára, ako neprirovnávajúc, malý psíček. Nikto sa skoro na neho ani neobzrel — a len sa predsa chlapča vychovalo. A keď trochu odrástlo, mala v ňom rychtárka dobrú pomoc.

---

Úryvok z knihy Bez boha na svete

© Kristína Royová