Aj preto sa Česi s takou ľahkosťou vzdali území, ktoré kedysi tvorili súčasť ich životného priestoru – Podkarpatskej Rusi a Slovenska. Dlho sa pokúšali dostať ich pod svoju kontrolu, za čo by sme im mali byť vďační, pretože nám pomohli položiť základy moderného národa, ale keď narazili na odpor, pokrčili plecami a stiahli sa do svojej českej kotliny. Tá je totiž jediným územím, kde môžu naplniť svoju českú identitu.
Dokonca je to tak, že hoci sa hlásia k ateizmu, predsa len čosi uctievajú s nábožnou vrúcnosťou – a tým je práve ich česká krajina. Táto vrúcnosť preniká celou českou literatúrou a dnes sa prejavuje napríklad záplavou domácich, ktorí každé leto obsadia do posledného miesta tisíce kempov a drevených chatiek pri rybníkoch a priehradách.
Nedávno som bol v jednom takom kempe s bratom a našimi rodinami. V susednej chatke sa usadila rodina, ktorá každý deň ráno nasadla v úboroch žiarivých farieb na bicykle a jej vyčerpaní príslušníci sa vracali až za súmraku. Títo fanatickí cyklisti, ktorí deň čo deň brázdili okolie, to nerobili len pre radosť z pohybu, oni si týmto spôsobom zároveň uctievali krajinu – jazdením po nej.
Do susednej chatky z druhej strany zasa dorazila dodávka, z ktorej vystúpil muž s bruchom ako sud a začal vynášať k ohnisku skladací stôl, stoličky a kotol, deti vyhnal do lesa po drevo a zvyšok dňa sa celá rodina motala okolo ohňa a varila guláš. Bol to komický obrázok, ale aj táto česká rodina si so všetkou vážnosťou uctila svoju krajinu – zabývaním sa v nej ako vo svojom byte.
Slávna fotografia prezidenta Miloša Zemana v nafukovacom člne na hladine českého rybníka vyvolala posmech jeho odporcov, v skutočnosti však bola premysleným odkazom Čechom, že ich prezident si uctieva krajinu rovnakým spôsobom ako mnohí z nich.
Aj slovenskou literatúrou preniká vrúcnosť ku krajine, uctievaná je však krása prírody v jej krutej a bezohľadnej tvrdosti. Uctievame Tatry tým, že po nich lozíme, a slovenský prezident Andrej Kiska veľmi dobre vie, prečo sa necháva fotografovať na lyžiach na Skalnatom plese. Národné výstupy na Kriváň majú potvrdiť našu lásku k horám, ale zároveň sú ich symbolickým pokorením, sú naším dočasným víťazstvom nad obávanou prírodou.
K Tatrám máme síce vášnivý vzťah, ale k väčšine ostatných hôr zachovávame úctivý odstup až ľahostajnosť. Na hrebeňoch nado mnou, odkiaľ v dobrom počasí vidieť na severe Nízke aj Vysoké Tatry a na juhu až do Maďarska, som bol často, ale nikdy som tam nestretol turistu. Zato som stretol lesných robotníkov, ktorí nedávno vyrúbali celé jedno úbočie a traktormi vyryli hlboké brázdy vedúce do údolia. Pohľad na hnedú holinu, kde bol ešte pred rokom hustý les, pripomína apokalypsu a slovenskou verejnosťou občas prejde záchvev rozhorčenia, keď sa zábery výrubov objavia v televízii. Ale to je všetko.
Myslím si, že metafyzický zdroj zdravého slovenského realizmu, ktorý uznáva obmedzenú suverenitu našej moci a umožňuje nám prirodzene chápať význam nášho členstva v Európskej únii, má pôvod v našom vzťahu k prírode. Ale ten istý vzťah niekedy vedie aj ku komplexu menejcennosti. Vtedy sa bázeň mení na mocenskú aroganciu a naša príroda sa stáva jej terčom a obeťou, ktorú ľahostajná spoločnosť mlčky ponecháva napospas predátorom s motorovými pílami.
Úryvok z knihy Medzi Slovákmi
© Martin Milan Šimečka
