O sebe

Občas sa tam zjavili aj mechanické reklamy. Ako decku sa mi najviac páčil Pepek námorník, ktorý s rozmachom strkal do vaničky s vodou vodotesné Wylerky. Až prišiel niekto do obchodu a spýtal sa: „Pán Földvári, však je to olej alebo benzín, do čoho sa tie hodinky ponárajú?“

Otca to naštvalo a dal tam malú belicu, ktorú strýko držal vo vani ako návnadu na šťuky. Musel ju však rýchlo zas vybrať, lebo rybička šalela z toho, že jej tam každých pár sekúnd plesli tie hodinky.

Keď sa po prvej svetovej vojne začal normalizovať život, obaja mladí obchodní partneri, otec a môj strýko Jožko-báči, vyšli z izby, v ktorej sa živili hodinárskym remeslom. Peňazí veľa nemali, no odvážnych plánov áno. Do očí im padol obchod v starom dome rovno na námestí, neskôr som sa dozvedel, že pochádzal z 15. či 16. storočia. Tuším mal kedysi číslo 37, bol asi piaty po pravej strane, dnes je tam stále zlatníctvo.

Najprv si ho prenajali a neskôr kúpili. Naozaj sa dá povedať, že vlastnými rukami – mali len jedného učňa, zostal u nich dvadsať rokov ako tovariš, a ešte starého sluhu, ale toho skôr zo sociálnych dôvodov – vybudovali najväčšie hodinárstvo a zlatníctvo v Trenčíne.

Otec až do smrti nosil v náprsnej taške jedinú fotku: obchod s napratanými výkladmi, pred ním tučný chlapček v tirolských nohaviciach a menšie dievčatko, ja so sestrou. Do svojich posledných dní mi hovoril: „A pozri, čo z toho spravili dnes!“

Keď sa otec a Jožko-báči zmohli na obchod, doslova v ňom žili. Mal totiž vzadu sklad, kúpeľňu a jednu izbu, v ktorej spávali na manželských posteliach. Pomery v mladej republike sa vyvíjali nádejne, v obchode sa im darilo, tak doháňali to, o čo ich pripravila vojna, a žili si veselým staromládeneckým životom. Svoje povolanie brali vážne, ale inak si asi neodopierali nijaké radovánky. Počul som dokonca neoverenú klebetu, že sa vyskytli aj nejaké alimenty, ktoré platili ako firma Zoltán a Földvári.

Myslím, že otec veľmi dobe vedel o nástrahách, ktoré číhajú na mládež, pretože keď sme vyrastali, starostlivo na nás dozeral. Ako tuhý fajčiar bdel nad tým, aby nám ani nenapadlo fajčiť alebo piť. Už som musel byť maturant, keď v nedeľu po obede mne a sestre nalial na dno pohára víno, ktoré sme museli doliať vodou. Pivo nám dávkoval priam v štamperlíkoch.

O tom byte za obchodom sa rozprávali skazky. Psi, ktorí tam s nimi žili dávno predo mnou, chodili k pekárovi naproti kradnúť rožky. Schovávali ich tým dvom do postele, takže keď sa pekár prišiel sťažovať, nevinne ležali a po rožkoch ani stopy.

Otec mal už tridsaťdeväť rokov, keď mu Jožko-báči povedal: „Veď zeber si tú našu Eržinu a budeme aj rodina.“ Mama bola o desať rokov mladšia a oboch si ich pamätala ako dospelých mládencov, čo chodili večer za babami. Tak si ju otec vzal a o rok som sa narodil ja. Otec sa v jej rodine oddávna cítil ako doma, budúcich svokrovcov mal rád priam ako rodičov. Keď vznikol slovenský štát, zostal jedinou zábranou medzi zánikom a celým rozsiahlym maminým príbuzenstvom.

Pre mňa osobne bola lákadlom zadná stena s veľkou vitrínou na pretekárske pokály, plakety a podobný luxus.

Pred ňou stáli stoličky, také štokerlíky bez operadiel, a na nich vždy sedeli dvaja-traja solídni páni. Vtedy som ich vnímal ako starých, hoci mali aj o dvadsať rokov menej než ja teraz. Volali sa medzi sebou „apuško“, vykali si, boli dokonale zdvorilí, no zároveň čertovskí výmyselníci a vtipkári. A dobre sa bavili. Považoval som vtedy priam za zázrak, že postarší seriózni muži rozprávajú vtipy a rehocú sa úplne ako malí chlapci. Nerozumel som, prečo sa vlastne smejú, ale cítil som, že toto je vyslovene dospelé chlapské územie. Územie, nad ktorým sa vznášal duch tichého bohémstva. To dodávalo obchodu v mojich očiach neodolateľné čaro.

Obzvlášť pikantné to bolo za vojny, keď tam sedel napríklad verejný notár, vedľa neho nejaký pán Kohn so šesťcípou hviezdou na kabáte a v tomto neutrálnom území sa kamarátsky podpichovali a vtipkovali. Mám pocit, že sa tam možno kedy-tedy ukulo aj niečo také, čo pomohlo zachrániť, povedzme, toho pána Kohna alebo niekoho iného. Lebo, samozrejme, vyslovení ľudáci k nám nechodili, nikdy tam nesedel niekto v gardistickej či žandárskej uniforme, len obyčajní ľudia, aj keď niektorí z nich pracovali ako štátni zamestnanci. Možno práve tí utrúsili nejakú aktuálnu správu, prípadne dali tip koho podplatiť pri vybavovaní výnimky. Tie povestné výnimky sa inak nikdy nedávali zadarmo, to sú povesti slovákštátovských historikov, pohrobkov neľudskej doby.

Z tých pánov vanul duch normálnych čias, aj keď doba bola ťažká a nabitá vraždami. V ich kúte vládla taká tolerancia, že čím som starší, tým menej pochopiteľné sa mi to zdá.

Obchod navyše slúžil tak trochu ako klubovňa rybárskeho spolku, a teda zároveň vysoká škola rybárskej latiny. Otec mal preukaz číslo tri a dlhé roky si držal funkciu pokladníka. Rýb bolo vtedy, pravdaže, oveľa viac, pamätám si ako decko, že pod Skalkou na druhom brehu Váhu oproti Trenčínu sa chytali hlavátky. Prežíval som to doslova z prvej ruky, pretože všetci rybári, ktorí mali doma problémy s manželkami, si vo vani vzadu za obchodom nechávali rybičky na návnadu. Nehovoriac o vianočných kaproch, ktoré tam rovnako často bývali v podnájme. S nadšením som ich chodil obdivovať.

Obchod sa takmer stal mojím osudom. Otec totiž veľmi túžil, aby som bol jeho nástupcom, aby som vyštudoval vysokú obchodnú a že tie blbosti si môžem písať vo voľnom čase. Rok som s ním bojoval, že chcem ísť na filozofiu, mama ma zasa posielala na medicínu. Celú oktávu sme sa hádali a nakoniec, akurát v tom čase, mu ten obchod zoštátnili. Keď doma oznámil, že nám ho berú, bol smrteľne bledý. Zosypal sa mu celý život, plod dlhoročnej práce, námahy a túžob. Priam antická tragédia. V takomto zúfalstve sa na mňa pozrel a po tom roku sporov povedal: „Teraz už môžeš ísť aj do riti, už je to jedno!“

Ani jeden z nás netušil, že ani nie o tri roky sa dostanem presne tam.

Tak sa uzavreli osudy nášho obchodu a s ním aj jedna kapitola rodinnej kroniky. Až po rokoch som si uvedomil, že aj ten patril k domovu, ktorý formoval moje názory, predstavy a fantáziu.

Inak, náš budík som ako vojak našiel až na Šumave, u drevorubačov zo Slovenska, ktorí tam chodili aj s koňmi. Robil tam istý chlapík od Topoľčian. Potreboval som niečo zaviezť na stanicu a on bol taký milý, že mi to vzal na voz. Na nočnom stolíku mal budík s firmou Zoltán a Földvári. Potešil som sa, že sa dostal až tak ďaleko a povedal som: „Viete, že tento budík vám predal buď môj otec alebo strýko?“

Na budík sme totiž nedávali záruku, na mosadznú zadnú stenu otec alebo strýko nožíkom vyryl dátum a monogram. Stál tam otcov monogram. A on hovorí, v tom roku 1955: „Viete čo? Tie hodinky idú od tridsiateho siedmeho bez opravy.“ Klasický kvalitný budík, akých naši v Trenčíne a okolitých dedinách predali na tisíce a väčšina z nich ešte spokojne tikala.

Po chvíli dodal: „Nech pánbožko pozláti ruky, ktoré mi ho predali. A čo robia otecko teraz?“ Odpovedal som stručne: „Je v base.“ Prekvapene vyvalil oči a povedal: „Neni spravedlivosti.“

---

Úryvok z knihy O sebe
© Kornel Földvári