Ale keď pri ďalšej obchôdzke sály opäť prechádzal popri svojom diele, bola tam zas a tentoraz sama. Na sekundu zaváhal, potom predsa len zamieril tým smerom, postavil sa pred exponát a hľadel na fotografiu, pokyvkávajúc hlavou.
Obrátila sa k nemu, venovala mu krátky zamyslený pohľad a vzápätí sa spýtala: „Nie ste náhodou autorom tejto fotografie?“
„Som.“
Spozornela, zahľadela sa naňho o čosi dlhšie a potom povedala: „Zdá sa mi veľmi pekná.“
Povedala to pokojne a jednoducho, ale jej slová vyzneli presvedčivo. Keďže Jed márne hľadal primeranú odpoveď, radšej odvrátil zrak smerom k obrazu. Musel si priznať, že je so sebou dosť spokojný. Exponát stvárňoval výsek Michelinovej mapy departementu Creuse, v ktorom sa nachádzala aj dedina jeho starých rodičov. Použil veľmi sklonenú os záberu, tridsať stupňov od horizontály, a nastavil clonu na maximum, aby dosiahol veľkú hĺbku ostrosti. Rozložením na jednotlivé vrstvy dosiahol rozostrenie vzdialenosti a úpravou snímky v programe Photoshop zas modrastý efekt obzoru. V popredí fotografie sa črtala dedina Châtelus-le-Marcheix s rybníkom Breuil. Za nimi sa vynárali cesty vinúce sa cez les a spájajúce dediny Saint-Goussaud, Laurière a Jabreilles-les-Bordes, ktoré vyvolávali predstavu feérickej, nedotknuteľnej snovej vízie. V pozadí a v ľavej časti fotografie, akoby vystupujúca z hmly, sa ešte dala jasne rozoznať bielo-červená stuha diaľnice A20.
„Často fotografujete cestné mapy?“
„No áno… Dosť často.“
„A vždy sú to mapy od firmy Michelin?“
„Áno.“
Chvíľu premýšľala a potom sa ho spýtala: „A už ste urobili veľa takýchto fotografií?“
„Vyše osemsto.“
Po týchto slovách naňho celá zarazená uprela zrak a pozorujúc ho azda dvadsať sekúnd, dodala: „To by stálo za rozhovor. Musíme sa stretnúť a porozprávať sa o tom. Možno vás to prekvapí, ale… ja pracujem v Michelinke.“
Z miniatúrnej kabelky vybrala vizitku, ktorú si chvíľu prihlúplo prezeral, potom si ju schoval do vrecka: Oľga Sheremoyová, oddelenie pre styk s verejnosťou, Michelin France.
Zavolal jej na druhý deň, hneď ráno. Olga mu navrhla, aby išli spolu na večeru.
„Ale ja nechodievam na večere…“ namietol Jed. „Vlastne som chcel povedať, že nemám vo zvyku chodiť na večeru do reštaurácie. A obávam sa, že v Paríži ani nijakú reštauráciu nepoznám.“
„Zato ja ich poznám až príliš veľa,“ odpovedala rozhodne. „Ba môžem povedať, že to tak trochu patrí k môjmu povolaniu.“
Stretli sa U Georgea a Anthonyho, v maličkej reštaurácii s desiatimi stolmi na Ulici d’Arrass. Od riadu až po zariadenie jedálne tu všetko bolo poskupované u starožitníkov a tvorilo peknú, no nesúrodú zmes imitácií francúzskeho nábytku z osemnásteho storočia, secesných bibelotov, anglického riadu a porcelánu. Všetky stoly boli obsadené turistami, najmä americkými a čínskymi, a pri jednom z nich večerali Rusi. Oľgu ako stálu zákazníčku privítal chudý, plešivý a mierne znepokojujúci Georges, ktorého look prezrádzal vkus niekdajšieho vyznávača kožených odevov. Anthony sa zvŕtal v kuchyni, bol tak trochu bear, no nie priveľmi, podľa všetkého si dával pozor, ale jeho jedálny lístok prezrádzal skutočnú posadnutosť husacou pečienkou. Jed si ich zaradil ako polomoderných teplošov, ktorí sa usilujú nepreháňať to a vyhýbať sa chybám z nedostatku vkusu, aké sa zvyčajne prisudzujú príslušníkom ich spoločenstva, ktorí sa však predsa len z času na čas pozabudnú a nevdojak sa prezradia – keď prichádzali, Georges sa spýtal Oľgy: „Dáš si dolu kabátik, zlatko?“ takým tónom, že sa nikto nemohol mýliť. Mala na sebe kožuch, čo bolo v tom ročnom období dosť zvláštne, ale Jed pod ním vzápätí objavil veľmi krátku minisukňu a biely saténový top zdobený krištáľmi od Swarovského; bola vskutku nádherná.
„Ako sa mi mávaš, moja?“ privítal ju pri stole aj Anthony, opásaný zásterou uviazanou okolo bedier, prestupujúc z nohy na nohu. „Čo by si povedala na kuriatko s rakmi? Práve nám doviezli raky z Limousinu, čosi famózne, absolútne fantastické. – Dobrý deň, mladý muž,” povedal, obrátiac sa k Jedovi.
„Páči sa vám tu?“ spýtala sa Oľga, keď Anthony opäť odišiel do kuchyne.
„Vlastne… áno. Je to také svojrázne. Pravdupovediac, človek má dojem, že je to typické, i keď celkom dobre nevie, aký je to štýl. Je uvedená vo vašom sprievodcovi?“ Mal pocit, že sa patrí, aby položil túto otázku.
Zatiaľ nie. Ale do ďalšieho vydania ju už mienime zaradiť. Condé Nast Traveller a čínske vydanie Elle o nej totiž uverejnili pochvalný článok.“
Úryvok z knihy Mapa a územie
© Michel Houellebecq (Preklad: Elena Krššáková)
