Hory mali tri vŕšky a na všetkých troch vŕškoch boli po celý rok snehové čiapky ako tri veľké kopčeky vanilkovej zmrzliny. V noci, keď bol mesiac okrúhly a žiaril ako oranžový balón, mohli ste v tmavom borovicovom lese nad Maxovým domom počuť brechať líšky. Keď bolo jasno a svietilo slnko, dovideli ste až ďaleko do údolia na žmurkajúcu a svetielkujúcu rieku, malú a úzku ako strieborná stužka.
Max žil tam, kde žil.
Max bol šťastný, až na jednu vec.
Viac než čokoľvek na svete chcel Max Nix vlastný oblek.
Mal zelený sveter a zelené vlnené ponožky a zelený plstený poľovnícky klobúk s morčacím pierkom. Mal dokonca aj pekné kožené krátke nohavice s vyrezávanými kostenými gombíkmi. Každý však dobre vie, že sveter a krátke kožené nohavice nie sú to isté ako oblek – šitý na mieru, s dlhými nohavicami a sakom.
Nech už sa Max Nix vo Winkelburgu pozrel na ktorúkoľvek stranu – na východ či na západ, na sever či na juh, hore a dole a ešte koldokola – všade videl ľudí v obleku. Niektorí mali hrubý oblek do práce, ušitý z hnedej alebo sivej látky. Iní ľudia mali obleky na svadby a tie boli veľmi pekné, s pruhovanými hodvábnymi vestičkami.
A zase iní mali obleky na lyžovanie a tie boli žiarivo modré alebo červené s riadkami snehových vločiek a plesnivcom vyšitým na manžetách a na golieri.
Potom mali ľudia letné lanové obleky, biele a čistučké ako listový papier. Otec Nix, Paul, Emil, Otto, Walter, Hugo a Johann – všetci mali obleky. Každý na vŕšku mal nejaký oblek, iba Max nie.
Náš Max nechcel mat’ oblek len do práce
(ten by bol príliš všedný)
alebo len na svadby
(ten by bol príliš sviatočný)
alebo len na lyžovanie
(v tom by mu bolo prihorúco)
alebo len na leto
(ten by bol príliš tenký).
Chcel oblek na celý rok.
Chcel oblek, v ktorom by sa dalo robiť VŠETKO.
Aby nebol príliš všedný na narodeniny a sviatky
a príliš sviatočný do školy a na pasenie kráv.
Aby v ňom v júli nebolo prihorúco a aby nebol pritenký v zime na sánkovanie.
Keby mal Max oblek na celý rok, mäsiar i pekár, kováč i zlatník, drotár i krajčír, krčmár i učiteľ, majiteľ obchodu i dobré ženičky, pastor aj starosta i všetci ostatní vo Winkelburgu by sa hrnuli k dverám a oknám, keby šiel okolo. „Pozrite sa!“ šepkali by jeden druhému. „Tamto ide Maximilián vo svojom čarovnom obleku!“
Keby mal Max oblek, v ktorom by mohol robiť VŠETKO, mačky v uličkách i psy na cestách Winkelburgu by šli za ním z jedného konca mesta na druhý, priadli by a vrčali od úžasu.
O takomto obleku sníval Max v ten deň, keď Poštár z Winkelburgu zaklopal Nixovcom na dvere a doniesol im velikánsky balík.
Úryvok z knihy Čarovný oblek Maxa Nixa
© Sylvia Plathová (preklad: Miroslava Gavurová)
