Stalo sa to v Hongkongu. Toho starého veštca som stretol náhodou. Vtedy ma jeho slová skutočne zasiahli, ale veľmi som sa nad nimi netrápil. Písal sa rok 1976, bola jar a rok 1993 sa mi videl ešte pomerne ďaleko. Na ten dátum som však nikdy nezabudol. Zapísal sa mi do mysle tak trochu ako dátum schôdzky, na ktorú som sa ešte nerozhodol ísť.
1977… 1987… 1990… 1991. Šestnásť rokov sa najmä z pohľadu prvého dňa javí ako veľmi dlhý čas, ale napokon ako všetky ostatné, s výnimkou obdobia dospievania, ubehli príliš rýchlo a ja som sa zrazu ocitol na konci roku 1992. A čo teraz? Mám zobrať vážne varovanie toho starého Číňana a zmeniť celý svoj život? Alebo sa mám tváriť, že sa jednoducho nič nedeje, ísť ďalej a pritom si opakovať: „Do pekla s tými veštcami a ich výmyslami!“?
V tom čase som už viac ako dvadsať rokov žil v Ázii, najskôr v Singapure, potom v Hongkongu, Pekingu, Tokiu a napokon v Bangkoku. Preto som si pomyslel, že asi urobím najlepšie, ak sa k tej „veštbe“ postavím presne tak, ako to robievajú Ázijčania. Oni nejdú proti nej, ale poddajú sa jej.
„Ty tomu veríš?“ pýtali sa ma kolegovia novinári, predovšetkým tí západní, ľudia zvyknutí dostávať na každú otázku jednoznačne kladnú alebo zápornú odpoveď, dokonca aj na zle položenú, ako je táto. Človek predsa nepotrebuje uveriť predpovedi počasia, aby vyšiel z domu s dáždnikom, keď je zamračené. Dážď je možnosť, dáždnik je opatrenie.
Prečo by som mal teda provokovať osud, ak mi sám dáva signál a chce mi niečo našepkať? Niektorí hráči sa pri rulete spoliehajú na štatistickú pravdepodobnosť a keď tri alebo štyrikrát za sebou padne čierna, vsádzajú všetko na červenú. Ja nie. Vsadím znova na čiernu. Žeby na mňa guľôčka zažmurkala práve v tomto zmysle?
A potom, myšlienka, že po celý rok nenastúpim do lietadla, sa mi veľmi páčila. Bola pre mňa predovšetkým výzvou. Mimoriadne som sa bavil pri pomyslení, že akýsi starý Číňan z Hongkongu vlastní kľúč k mojej budúcnosti. Zdalo sa mi, že po prvý raz vstupujem na neprebádaný terén. Bol som zvedavý, kam až by ma tieto kroky zaviedli. Prinajmenšom by ma aspoň na chvíľu prinútili žiť trochu iným, neobvyklým spôsobom života.
Roky som cestoval lietadlom a ako novinár som prichádzal na miesta plné násilia, kde sa bojovalo, kde vypukli revolúcie alebo kde sa diali hrozné prírodné katastrofy. Viackrát som pritom zostal so zatajeným dychom, pristával som s horiacim motorom alebo som bol svedkom toho, ako sa mechanikovi podarilo na poslednú chvíľu cez otvor medzi sedadlami kladivom vytlačiť zakliesnený pristávací vozík.
Keby som v roku 1993 ignoroval tú veštbu a lietal by som ďalej, akoby sa nič nestalo, urobil by som tak s väčšou dávkou nepokoja ako obvykle. Ten nepokoj sa skôr či neskôr zmocní všetkých, vrátane pilotov, ktorí prežili väčšinu času vo vzduchu; avšak predovšetkým by som pokračoval vo svojej rutine lietadiel, taxíkov, hotelov, taxíkov a lietadiel.
To varovanie z neba mi poskytlo príležitosť, povedal by som dokonca, že mi prikázalo prijať do svojich dní zmenu.
Táto veštba bola zámienkou. Pravdou však je, že keď človek dovŕši päťdesiatpäť rokov, má obrovskú chuť prinavrátiť do svojho života kus poézie, dívať sa na svet inými očami, opäť si prečítať klasikov, znovuobjaviť východ slnka, pozorovať mesiac na nebi a vnímať, že čas neplynie len podľa hodinových ručičiek. Ja som dostal príležitosť a nemohol som si ju nechať ujsť.
Táto veštba bola zámienkou. Pravdou však je, že keď človek dovŕši päťdesiatpäť rokov, má obrovskú chuť prinavrátiť do svojho života kus poézie, dívať sa na svet inými očami, opäť si prečítať klasikov, znovuobjaviť východ slnka, pozorovať mesiac na nebi a vnímať, že čas neplynie len podľa hodinových ručičiek. Ja som dostal príležitosť a nemohol som si ju nechať ujsť.
Úryvok z knihy Povedal mi veštec
© Tiziano Terzani (preklad: Alexandra Kučmová)