Nulté číslo

Otvorila skrinku pod umývadlom, čímsi otočila a voda začala tiecť. Vidíte? Museli ste ju zavrieť. Prepáčte, som taký akýsi… nesústredený. No jasné, to ste celí vy, singli. Exit suseda, už aj ona hovorí po anglicky.

Len pokojne, sústrediť sa. Duchovia nejestvujú, len vo filmoch. A námesačný nie som, lebo aj keby som bol, i tak by som nevedel, kde ta páka je, veď keby som to vedel, použil by som ju aj za bdelého stavu, lebo sprcha netesni a každú noc som vystavený riziku, Že nezažmúrim oko a budem do rána počúvať kvapky, ako v nejakej jaskyni. A naozaj sa v noci často zobudím, vstanem z postele a idem zavrieť dvere na kúpeľni a aj medzi spálňou a chodbou, aby som nepočul to prekliate kvapkanie.

Nemohlo to byť ani.. čo ja viem, niečo s elektrinou, nejaký skrat (rukoväťou, ako to hovorí už samotný výraz, treba manipulovať rukou), ani myš to nemohla byt, lebo aj keby tade prebehla, rukoväťou by nijako nemohla pohnúť. Je to stará železná páka (v tomto byte má všetko najmenej päťdesiat rokov), navyše dosť hrdzava. Čiže to chcelo len a len ruku. Humanoida. A kozub, ktorým by sa spustil opičiak z ulice Morgue, nemám.

Uvažujme. Každý následok má svoju príčinu, aspoň sa to hovorí. Vylúčme zázrak, nevidím nijaký dôvod, pre ktorý by sa mal Pánboh zaoberať mojou sprchou, nie je to Červené more. Čiže prirodzený následok, prirodzená príčina. Včera večer som si pred spaním vzal jeden stilnox rozpustený v pohári vody. Voda vtedy teda ešte tiekla. Dnes ráno už nie. Čiže, drahý Watson, hlavný prívod zavreli v noci – a nezavrel si ho ty. Niekto, alebo aj viacerí chodili po mojom byte a báli sa, aby ma nezobudili… ani nie tak oni sami (pohybovali sa veľmi obozretne), ako skôr kvapky a ich pravidelný rytmus, ktorý možno rušil aj ich, a kládli si otázku, ako to, že ma to nezobudí. A tak, prefikaní ako líšky, urobili to, čo by zvládla aj moja susedka: zavreli hlavný prívod.

A ďalej? Knižky sú porozhadzované presne tak ako vždy, mohli by si ich prísť stránku po stránke prelistovať všetky možné aj nemožné tajné služby, aj tak by som si nič nevšimol. Zbytočne by si teraz prezeral zásuvky alebo otváral vstavanú skriňu v predsieni. Ak chceli niečo nájsť, v dnešnom svete mohli urobiť len jedno: prekutrať počítač. A možno si, aby ušetrili čas, všetko skopírovali a pobrali sa domov. A až teraz, keď poprechádzali všetky Dokumenty, asi zistili, že tam nie je nič, čo by ich mohlo zaujímať.

Čo si mysleli, že nájdu? Je jasné – teda, chcem povedať, nevidím iné vysvetlenie – že hľadali niečo, čo nejako súvisí s novinami. Nie sú hlúpi, určite usúdili, že som si robil podrobne poznámky o všetkom, čo dávame dokopy v redakcii – a teda, ak viem niečo o tom prípade s Braggadociom, určite som si to niekde musel zapísať. A teraz si zrejme uvedomili, kde je pravda, že si držím všetko na diskete. Tejto noci, pochopiteľne, navštívili aj redakciu, lenže nijaké moje diskety nenašli. Takže usudzujú (ale až teraz), že ich možno nosím vo vrecku. Akí sme len somári, zrejme si teraz hovoria, mali sme mu prehľadať vrecka. Vraj somári? Idioti! Keby neboli debili, nemuseli by robiť toto odporné remeslo.

Teraz to skúsia znova, aspoň k tomu ukradnutému listu sa určite prepracujú, zariadia, aby ma na ulici prepadli falošní vreckoví zlodejíčkovia. Preto si musím švihnúť, skôr než sa rozhýbu oni, poslať disketu na adresu poste restante a potom zvážiť, kedy si ju vyzdvihnúť. Ale… čo za debiliny mi chodia po rozume, veď tu už máme jednu mŕtvolku a Simei sa stratil ako gáfor. Oni vlastne ani nemusia vedieť, ci ja niečo viem a čo viem. Pre istotu ma rovno odpravia a bude po vtákoch. A nemôžem ani utekať do novín s nejakým intervjú, že som o celej tej záležitosti nič nevedel, lebo už len tým, že by som to povedal, dal by som najavo, že som vedel.

Ako som sa vlastne dostal do tejto šlamastiky? Myslím, že to zavinil profesor Di Samis a skutočnosť, že viem po nemecky.

---

Úryvok z knihy Nulté číslo
© Umberto Eco