Bláznova čiapka

Pohorím Taurus prešli bez problémov a teraz pred nimi ležala Seldžucká planina. V pokojnom kluse koní plynuli spomienky. Májová rozkvitnutá pláň vydychovala omamné vône.

Situácia Fridrichovi umožňovala odložiť brnenie, no on rád namáhal svoje šesťdesiatročné telo. Mal rád tú oceľovú ťažkú kožu, čo práve odrážala posledné lúče zapadajúceho slnka.

Bradatý šesťdesiatnik, bodrý a vitálny bol energiou celej výpravy, viedol svoju armádu od víťazstva k víťazstvu, teraz bolo len treba prekročiť rieku.

Bolo len treba nájsť miesto na brodenie, zákrutu, kde sa lenivá rieka roztečie do čo najväčšej šírky, lebo práve na takom mieste je najmenej hlboká a prúd dostatočne slabý.
Cválali preto nejaký čas pri nej. Zástavy aj helmy, jazdci aj vozatajstvo, masa duší, ľudských aj zvieracích, tiahla popri jej zákrutách.

„Teraz sme,“ pomyslel si náhle Fridrich Barbarossa a táto zvláštna myšlienka ho prekvapila, veď vedel, že on žije už šesťdesiat rokov, no niečo také ho dovtedy nikdy nenapadlo.

„Aké zvláštne,“ uvažoval: „Teraz sme. To a nič viac.“

S pribúdajúcim súmrakom temnela aj rieka. Zrkadlový obraz armády sa čoraz viac menil na tiene, čo sa paralelne s nimi presúvajú v hĺbke rieky.

Možno to bolo touto mámivou hrou obrazov, možno sviežim večerným vzduchom, ktorý prenikal do pľúc a navádzal k hlbokému dýchaniu – Fridrich Barbarossa zrazu pohliadol k oblakom, akoby v nádeji, že aj tam uvidí svoj obraz, že jeho boj sa zároveň odohráva aj na nebesiach.

Nebo však bolo prázdne, rieka sa vzápätí rozliala do šírky a bolo do nej treba vstúpiť.

---

Úryvok z knihy Bláznova čiapka
© Vladimír Rastislav Gogár