Áno, vedela som o rozpadávajúcej sa streche – začala sa rozpadať, už keď som sa narodila, po celý čas, čo som tam žila, sa drobila na kúsky a prach – a za to som predsa nebola zodpovedná, nemôžu nás viniť za veci, ktoré nechceme zdediť a ktoré sme od seba odvrhli. Písala som pre rozhlas naoko skutočné príbehy a tie sa stretli s nečakaným úspechom, mala som muža, prácu, iné mesto, nové večery
a inak strávený čas.
Mama hovorievala, že sa vždy musela o všetko postarať sama, dom bol pre ňu bremenom, už z neho bola unavená, oprava plochej dláždenej strechy, ktorá slúžila aj ako terasa, vraj bude jej posledným prejavom štedrosti, nemôže dať predsa na predaj deravý dom, skôr než si kúpi niečo menšie a trvácnejšie. Firma opraví diery spôsobené nečasom, zlou izoláciou a prestavbami susedov, zatiaľ čo v našom dome – opäť zopakovala našom – budeme pod strechou, pod nohami a rukami robotníkov, my dve, ja a ona, preberať nábytok, môžem o nich rozprávať, a teda sa od nich nikdy neoslobodím. Preto sa Pietro vypytoval, keď som sa strhla zo sna, ako mi je, a taktiež ráno, skôr ako odišiel do práce: porozprávaj mi, čo sa ti snívalo, naliehal, a ja som sa snažila odpovedať, ale nefungovalo to. Veci, ktoré si prenášame z jedného obdobia
do druhého, nikdy poriadne nefungujú, dobre im je tam, kde sú, a vždy existuje dôvod, aby spomienky zostali spomienkami a nenarúšali prítomnosť. Nemala som mu povedať o babke: pri nej, vo vyvoňanej posteli so starosvetskými obliečkami, plynulo rozprávanie prirodzene, zatiaľ čo pri ňom ma stálo veľa úsilia. Rovnaké to bolo aj v tú noc, ani jeden z nás nemal chuť na slová a súzvuk medzi nami bol
taký vzdialený ako časy, keď sme na strach reagovali túžbou a na nočné mory sexom.
Zo stolíka som schmatla plastovú fľašu a napila sa veľkými dúškami. Môj muž mi prešiel rukou po chrbte a v jeho pohladení bola láska, ktorá nám kedysi patrila, unavená, pretavená do rúk, občas príliš dôverných: hladili mi brucho okolo pupka, zúfalo zvierali okraj tielka, gumičku na nohavičkách; naša láska sa len zriedkakedy stávala niečím iným a siahala inam, strnulo sa skrúcala v citoch a sama od seba sa rozlamovala vo dvoje, aby z nás po krátkej ilúzii opäť spravila dve jasne oddelené bytosti. Pila som a pregĺgala a Pietro ma držal za ruku, keď som sa vystrela, vystrel sa aj on, obrátila som sa na bok, on sa otočil najskôr ku mne a objal ma zozadu, potom sa prehodil na opačný bok. Nakoniec sme sa obtierali chrbtami, aby sme sa uchlácholili a pokúsili sa znova zaspať. Jeho láska spočívala v tom, s akou námahou ma sledoval ešte rozospatý, miloval ma spôsobom, akým sa ľudia dokážu milovať aj po desiatich rokoch; v istom momente sa súhra našich tiel narušila, prestali spoločne fungovať, zapadať do seba v spánku aj v polospánku, vzájomne sme sa stali jeden druhému tlmičom.
Úryvok z knihy Zbohom prízraky
© Nadia Terranova (preklad: Adriana Šulíková)
